Food blogerstvu sa venuje iba štyri roky, no za sebou má už niekoľko úspechov vrátane knihy o Zero Waste varení. Ďalšia kniha, ešte viac zero a o to menej waste, je na ceste. Ak by ste k Lucii Grigovej mali priradiť nejaký živel, asi by ste si nevedeli vybrať. Svoje workshopy predvádza s takým zápalom, že máte pocit, že nepotrebuje ani sporák. Zároveň dokáže ladne preletieť od jedného spotrebiča k druhému, od smoothie ku pomazánke, za zlomok sekundy. Slobodne a ľahko ako vánok.
No keď práve nie je vo svojom exhibit móde, stojí nohami pevne na zemi a venuje sa veciam trvácnym, čo ostanú večne. Naríklad taký Zero Waste recept zo zvyškov, ktorého vytvorenie a exekúcia si vyžadujú dávku času a fantázie. Svoju kreativitu preto necháva plynúť ako vodu, až kým ju pevne neuchopí a nezhmotní do nápaditého a chutného pokrmu. Nielen samotné recepty, ale aj ,,omáčku“ ku nim si vytvára sama – od webstránky, cez fotky, až po komunikáciu. Pôsobí milo a krehko, no vo svojom boji proti plytvaniu potravinami je vytrvalá a neoblomná. Pre nás je jednoducho hrdinkou a sme radi, že túto sériu článkov môžeme odštartovať práve jej príbehom. Môžete ho čítať aj ako recept na to, ako si doma osvojiť varenie bez odpadu. Dúfame, že ho zhltnete celý. Až @Do poslednej omrvinky 🙂
Lucka, ty varíš zerowaste. Prečo?
Pripisujem to tomu, v čom som vyrastala. Moji rodičia mne aj môjmu bratovi vždy prízvukovali, že jedlo sa na tanieri nenecháva. Moje staré mamy zas boli majsterky v hospodárení s potravinami – obe varili skvele a či varili všedné alebo sviatočné jedlá, vždy si vedeli poradiť aj s prípadnými zvyškami. To vo mne zarezonovalo práve v čase, keď som sama začala hospodáriť vo vlastnej domácnosti.
Kedy ti napadlo sa týmto prezentovať a začať písať blog?
Bolo to približne pred štyrmi rokmi, krátko po narodení druhého syna. Vznik blogu bol podmienený viacerými faktormi, ktoré by samy o sebe asi vznik blogu nedali – stretli sa však všetky približne v rovnakom čase, a tak nebolo nad čím váhať.
Varenie ma na materskej začalo dosť baviť, zároveň som chcela s potravinami hospodáriť bez vyhadzovania a so zvyškami si poradiť kreatívnejšie než osmažiť chlieb vo vajci. Začala som teda pracovať s receptami, v ktorých som recyklovala to, čo ostalo – chcela som si tak vytvoriť vlastnú knižnicu receptov, ktoré by mi pomohli zatočiť so zvyškami. Začala mi tiež chýbať tvorivá práca, blog bol teda skvelým riešením – písanie článkov, varenie, fotenie, vizuál blogu, to všetko bola super príležitosť, ako mať popri deťoch kreatívny a užitočný koníček.
Mohla by si nám v krátkosti opísať tvoje aktivity?
Zo začiatku boli mojimi hlavnými aktivitami blog a sociálne siete. V tom čase som mala na blogovanie aj najviac času. Niekedy vtedy som sa spojila aj s vami (Free Food) a začala u vás dobrovoľníčiť. Bolo to skvelé obdobie, bola som s vami na niekoľkých akciách, kde sme varili z vyradených potravín zo supermarketov. Postupne začali prichádzať ponuky na prednášanie na tému neplytvania jedlom, čiže už asi 2 roky sa venujem aj prednášaniu a workshopom.
V lete 2018 som dostala ponuku na prípravu knihy o zero-waste varení, ktorú sme napísali spolu so šéfkuchárom Vojtom Artzom a nafotili s Dušanom Křístekom. Momentálne pracujem aj na kuchárskej knihe pre start-up Ecocapsule, ktorá je tiež založená na varení bezo zvyšku, zachádzame tu však podstatne ďalej, pretože pri tvorbe receptov ide aj o minimalizovanie elektrickej energie potrebnej na varenie a racionálne rozvrhnutie zásob potrebných na varenie. Mám za sebou aj niekoľko spoluprác s komerčnými značkami, vďaka ktorým som získala ďalšie zaujímavé skúsenosti a kontakty. Jednou z takých bola napríklad minuloročná kampaň pre Hellmann ́s. Počas nej som sa zúčastnila na príprave pop-up večere „zo zvyškov“ v pražskom Chefparade.
Teraz chvíľu nebuď skromná a povedz nám, na čo si najviac hrdá ako úspešná foodblogerka?
Úprimne? Asi na to, že som s blogovaním ešte stále neskončila. A že som sa naučila povedať „Nie“ a ustrážiť si podstatu svojho blogovania. Prišli totiž aj ťažké chvíle, kedy som sa cítila unavená a mala som chuť so všetkým seknúť. Po neuveriteľne rýchlej príprave knihy a maratóne prednášok a spoluprác predminulý a minulý rok prišlo obdobie, kedy som si musela dať pauzu.
V podstate som hrdá na všetko – či už ide o zaujímavé spolupráce a projekty, na ktorých som mala možnosť robiť, aj na to, že som zvládla svoju vnútornú krízu. To zlé obdobie ma nakoniec oslobodilo od vonkajšieho tlaku – a to považujem pri práci blogera za obzvlášť dôležité. Už ma netrápi, či postujem pravidelne, či mám pekný feed alebo koľko mám followerov – najdôležitejšie pre mňa je, že sa cítim slobodne v tom, čo robím.
Čo považuješ na zero waste varení oproti bežnému vareniu za náročnejšie a čo je naopak jednoduchšie?
Varenie bezo zvyšku, s nulovým odpadom, je určite náročnejšie na rozmýšľanie. Treba si totiž vopred premyslieť, kde suroviny kúpim, kde sa dá nakúpiť s minimom odpadu vo forme obalových materiálov. Varenie a nákupy je potrebné starostlivo plánovať – pre mnohých je to je náročné zvládnuť časovo aj organizačne. Ísť do obchodu len tak je určite jednoduchšie, no všetci vieme, že spontánne nákupy často končia tak, že nakúpené jedlo skončí v koši. Premýšľanie vyžaduje aj to, ako naložiť s nezjedenými potravinami a ako pospájať zvyšky s domácimi zásobami tak, aby sa nielen všetko zjedlo, ale tiež aby výsledok chutil a bol aj zdravý.
No a v kontexte blogovania je toto varenie iné v tom, že som svojím spôsobom limitovaná. Rada by som dala na blog aj iné recepty, ktoré nemajú nič spoločné s varením zo zvyškov alebo netvorením odpadu, potom by sa však začal strácať účel blogu. Občas však rada niečo takéto pustím do Stories na Instagram – táto sociálna sieť mi preto začína vyhovovať čoraz viac.
Ktorý bol tvoj prvý zero waste recept?
Tak to si pamätám úplne presne :D. Je to zároveň aj prvý recept, ktorý som na blogu uverejnila. Pred tým mi totiž vždy robilo vrásky na čele varené mäso z vývaru – aj keď som ho obrala a časť dala naspäť do polievky, nikdy sme ho nezjedli všetko. Rizoto s vareným mäsom nemám rada, a tak som ho nakoniec začala recyklovať v mäsovej nátierke. To bol náš domáci hit – a tiež to bol jeden z receptov, ktorý ma posmelil hľadať nové spôsoby ako si poradiť so zvyškami.
Čo najradšej varíš?
Momentálne, keď sme doma, si ulietavam na kváskovom pečive. Najradšej teda pečiem. Mám doma ražný kvások aj lievito madre – veľmi ma baví zdokonaľovať sa v pečení vlastného chleba a sladkého pečiva.
Mám tiež rada klasickú domácu kuchyňu, a tak mi vždy spraví radosť to, keď sa chuťovo svojimi jedlami priblížim tým, ktoré varila moja mamina alebo babičky. V zásade ale najradšej varím to, v čom som doma, čo môžem variť alebo piecť doslova od oka; teda jedlá, kde mám istotu. Tam sa dá najlepšie experimentovať a popustiť uzdu fantázii.
Aké sú tvoje ďalšie plány?
Tým prvoradým je dokončiť kuchárku pre Ecocapsule. No a začínam pracovať aj na kuchárskej knihe s klasickými „omrvinkovskými“ receptami. Ďalej sa už neodvažujem hľadieť, pretože súčasná situácia ma pracovne dosť zabrzdila.
Takže jedným z plánov je teraz ustáť domácu karanténu tak, aby som si v budúcnosti nevyčítala, že som počas nej uprednostila prácu pred rodinou. Predsa len, som v prvom rade mama a keďže sme teraz celá rodina doma, snažím sa venovať aj deťom a nenechať ich úplne napospas samým sebe :D.
Čo by si odkázala ľuďom, ktorí považujú zvyšky automaticky za odpad?
Neviem, či by odkaz niečomu pomohol, na nevyhadzovanie potravín sa musí každý vnútorne nastaviť sám – hlavne však slobodne.
Ak nepomôže dnešná skúsenosť s nákupmi raz týždenne, určite by som odporúčala pobyt v prírode s obmedzeným množstvom zásob. Či už stanovačku alebo pobyt na chalupe niekde, kde sú obchody poriadne ďaleko. Keď človek musí vyžiť z mála, hneď sa na vyhadzovanie jedla pozerá inými očami. A snaží sa využiť aj to, čo by inokedy bez mihnutia oka letelo do koša. Hovorí sa tiež, že hlad je najlepší kuchár – ten, kto hlad zažije na vlastnej koži, si dvakrát rozmyslí, či je rozumné potraviny vyhadzovať.
V čase, keď sme všetci primárne doma a dostupnosť obchodov a niektorých potravín je obmedzená tak, že ľudia sú na jednej strane limitovaní, na strane druhej si robia zásoby, prišla si so skvelým nápadom spojiť food bloggerov pod hashtagom #varimzozasob. Povedz nám, prosím, viac o tom, aký je zámer a ako to funguje.
Bol to taký spontánny nápad v čase, kedy kríza u nás začínala a ľudia na zatváranie škôl a obchodov zareagovali masívnym vykupovaním supermarketov. Podľa mňa je rozumné mať doma zásoby jedla na určitý čas, no na druhej strane považujem za zbytočné, ak ľudia obchody vezmú útokom, skomplikujú ich zásobovanie a nakoniec sa im potraviny, ktorými sa prezásobili, doma pokazia. Myslím, že to bol ideálny čas na to, aby sa ľudia pozreli aj do svojich špajzí, chladničiek a mrazničiek a skúsili predovšetkým prevetrať domáce zásoby namiesto vykupovania obchodov. Preto mi napadlo, že my blogeri by sme mohli spojiť sily a povzbudiť ľudí vo varení zo zásob.
Ukázať im, že „aha, my to robíme presne tak ako vy“ a podporiť myšlienku, že varenie zo zásob je v tomto čase rozumná cesta ako nevyhadzovať jedlo, minúť to, čo máme doma a nevykúpiť obchody do posledného kila múky či cestovín.
Na začiatku som oslovila Veroniku z @budgetovo, potom ostatných foodblogerov a kuchárov, ktorých som poznala. Mnohí z nich už v tom čase uverejňovali jedlá “zo zásob”, všeobecne bola teda reakcia pozitívna. Dnes, po cca štyroch týždňoch, je na Instagrame pod hashtagom #varimzozasob uverejnených vyše 1000 jedál, a nové stále pribúdajú. Priebežne sa tak vytvára spoločný priestor pre zdieľanie receptov zo zásob, ku ktorým sa dá kedykoľvek vrátiť.
Práca foodblogera naozaj nie je jednoduchá, no vie byť pestrá, vzrušujúca a priniesť ozajstné zadosťučinenie. Najmä ak je svetu prospešná. Čo myslíte? 🙂